Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

História obce

VIRTUÁLNE ROZPRÁVANIE O CHLEBNICIACH

Erb Chlebníc

Tak ako mnohé mestá a dediny, aj naše Chlebnice majú svoj vlastný erb. Štádium jeho výskumu sa blíži ku koncu a veríme, že čoskoro sa budeme môcť o jeho vývine osudoch a zmenách dozvedieť zo správy Heraldickej komisie pri Ministerstve vnútra v Bratislave. Neskorogotický strieborný kríž zdobia štyri figúry: v hornej časti erbu sa nachádza modré trojvršie, pod ním, v strednej časti štítu, zelený smrek. Vpravo od neho vidíme rásť modrý ker a vľavo letieť modrého vtáka. V dolnej časti štítu sa nachádza figúra duriaceho psa. Obrysy figúry sú nakreslené modrou farbou. Z erbu možno odvodiť aj farby obce: striebornú, modrú a zelenú.

Na úsvite histórie - úvod

Naša dedinka Chlebnice sa nachádza na juhovýchodnej hranici okresu. Tečie cez ňu Chlebnický a Malatinský potok. Naša obec vo svojich začiatkoch, čiže v polovici 16.stor. (v r.1554) bola kolonizovaná valachmi. Kolonisti zvaní "Valachi seu Rutheni" boli stotožňovaní s Rusínmi alebo Ruténmi. Auténi boli pôvodne zvyšky keltských národov, ktoré sa utiahli do Karpát pred nájazdmi Mongolov a Slovanov. Vlašské obyvateľstvo prinieslo do nášho jazyka veľa známych, ale aj neznámych slov. Napr. magura, grúň, chotár, mohyla, bryndza, bula, strunga atď. Na mnohé z týchto slov už oravské obyvateľstvo zabudlo, avšak v niektorých krajoch sa ešte používajú.

Názov našej obce vznikol z mena vrchu "Chlevnica", na ktorom boli pastierske chlievy (maštale). Z toho sa vyvinulo meno obce. Hoci sa potok Chlebnica spomína už v roku 1358, dedina ešte nestála. Tá vznikla pred príchodom Fraňa Thurzu na Oravu, teda pred r.1556, takže Thurzovci prevzali hotovú dedinu ako príslušenstvo hradu. Podľa miestnej ľudovej tradície vznikla táto osada presídlením prebytočných obyvateľov z Dlhej kvôli podmienkam pastierskeho povolania.

V historických listinách sa prvý raz spomína v r.1564 pod menom "Chlevnica" ako novozriadená osada a jej obyvatelia ako "Valachi arvenses". Kolonizačnú listinu 9 valašským osadníkom na území "Werch Chlebnicza" s jednou šoltýskou roľou vydal Fraňo Thurzo s tým, že od každých 20 oviec budú na hrad odvádzať 1 ovcu. V r.1575 sa tiež spomína Ján Chlebnický ako člen "valašského súdu". V r.1595 Juraj Thurzo potvrdil výsadnú listinu, podpísanú Fraňom Thurzom, ktorou bola zriadená osada "Wrch Chlewnicze". V potvrdzujúcej listine bolo poznačené, že spomenutá dedina je položená na mieste strmom, neobrábanom, kostrbatom a málo úrodnom a preto sa znižuje počet usadlostí na osem. Roku 1598 Chlebnycze mali 18 sedliackych domov, r.1604 pod názvom "Hlebnycza" 10 domov, r.1608 deväť domov. Cez všetky názvy sa prešlo ku konečnému pomenovaniu Chlebnice.

Obyvatelia v 16.-17.stor. vyznávali evanjelické náboženstvo. Keďže v týchto časoch nemali vlastný kostol, museli chodiť na bohoslužby do Sedliackej Dubovej. V r. 1629 bol postavený drevený kostol, r. 1635 oltár, r. 1636 kúpený zvon. V rokoch 1763-67 namiesto starého dreveného kostola postavili nový murovaný kostol, ktorý bol zasvätený sv. Imrichovi a r. 1787 Nanebovzatiu Panny Márie. V r. 1793 bola zriadená škola. Predtým bola školská dochádzka nepovinná. V 2.polovici 19. stor. ani nie polovica obyvateľov vedela čítať a písať. V rokoch 1604-05 bola obec 2x vyrabovaná a zapálená Bočkajovými hajdúchmi. V r. 1683 bola čiastočne vypálená, r. 1754 vyhorela celá, r. 1831 doľahol na Chlebnice mor, zomrelo cca.108 ľudí, v r. 1873 nová pohroma v podobe cholery (cca. 105 obetí). Do života obce kruto zasiahol vyčíňajúci „červený kohút“ v r. 1859, kedy zhorelo 9 domov, r. 1888, kedy zhorelo 35 domov, r. 1897 zhorel len 1 dom a r. 1913 dva domy. No najničivejšie požiare zažila obec po 1. svetovej vojne v r. 1929 a 1934, ktoré by sme vám radi priblížili.

Prvý požiar 7. októbra 1929

Škody boli za 3 568 800,- korún. Poskytnutá podpora od štátu bola len 190 580,- korún. Vyhorelo 80 gazdov do základu so všetkými zásobami. Nezachránili nič a stali sa z nich žobráci. Dostali podporu od štátu, avšak táto nestačila na pokrytie škôd. Všetci sa snažili čo najskôr postaviť dom. Drevo dostali zdarma z lesov bývalých urbarialistov. Ľudia žili v chudobe, často nemali ani na soľ. Obec mala dlžoby. Museli prispieť na stavbu železničného mosta cez Oravu a museli kúpiť novú striekačku.

Druhý požiar 23. apríla 1934

Oheň vypukol v humnách vlastníkov Márie Priebojovej a J. Čižmára asi o 1 hodine po polnoci a uhasili ho až o 9 predpoludním. Požiar ľudia zbadali až vtedy, keď boli obe humná v plameni. Ako vznikol, nikto nevie. V obci boli dohady, že vietor niekomu odniesol ohorok z cigarety do týchto humien. Požiaru "pomohol" ešte prudký vietor, ktorý dul už od večera. Všetky domy boli z dreva, preto sa požiar veľmi rýchlo šíril ďalej. 24 domov zhorelo úplne, 5 na polovicu, 40 gazdovských stavov úplne, k tomu veľa gazdovského riadu a zásob a mnoho domáceho riadu a šiat. Zachránených bolo len 16 obytných domov po 30 000,- korún, jedna stodola a maštaľ. Susedné obce poskytli zemiaky, ošatenie, krmivo pre statok a i. Škody sa vyšplhali do výšky 1 898 149,- korún.

V r. 1950 začal do Chlebníc premávať autobus a obec sa zaradila medzi posledné na Orave, kde bol zavedený elektrický prúd. R. 1959 - výstavba novej školskej budovy, nákupného strediska a mosta v strede dediny. K miestnym pamiatkam patrí kostol, kaplnky a kríže. Najstaršou žijúcou pamätníčkou histórie a premien obce ja Mária Smutná, rod. Kakašková, ktorá by sa mala v októbri 1999 dožiť stých narodenín.

Keďže by sa dalo o Chlebniciach iste dlho hovoriť, vybrali sme pre vás to, čo nás Chlebničanov charakterizuje a v čom sa odlišujeme od obyvateľov iných oravských dedín. Chceme vám porozprávať o výzore našej dediny, živote jeho obyvateľov, zvykoch a obyčajoch.

Drevenice

Základným stavebným materiálom bolo drevo. Drevo malo niekoľkých nepriateľov: oheň a hnilobu vďaka vetru a vode. Domy mali od počiatku drevený základ, utesňované boli suchým machom a blatom. Pri vstupe do domu bol pitvor, v ktorom ležali nádoby na varenie a bola tu zabudovaná taktiež pec na pečenie chleba. Prvé, čo človek uvidel, keď vstúpil, boli dvere do kuchyne, vpravo sa nachádzala izba na spanie. Podlaha bola sprvoti z drobného suchého piesku, neskôr sa naň začali ukladať drevené dosky. V strede oblokov, ktoré boli na drevenici štyri, sa nachádzali pre túto dedinu typické ovaly, ako ozdoby drevenice. Z kuchyne sa po drevených schodoch dalo dostať dierou na pôjd, kde by sme našli zopár truhlíc plných nití alebo rôzneho náradia už takmer nepotrebného pre rodinu. Strechu pokrývali drevené alebo hlinené šindle. Hlinené boli neskôr vypaľované. Drevo na dreveniciach bolo spájané drevenými klinmi. Až od konca 19.stor. sa začínajú stavať drevenice s pivnicami. V pivniciach sa uskladňovali zemiaky a ovocie (jablká a slivky). Chlebnické domy sa líšili od ostatných len tým, že boli chudobnejšie na vnútorné zariadenie a vybavenie.

Keďže dedina niekoľkokrát vyhorela, menila sa aj architektúra. Neskôr sa základy domu robili kamenné, aby drevo tak rýchlo nehnilo. V 19. stor. sa začína rozvíjať ďalšia časť drevenice. Za pitvor pristavili komoru a malú izbičku, kde mohli spávať malé deti alebo starší obyvatelia domu. V 17. a 18. stor. boli stavané 1-izbové domy vykurované jednou hlinenou pecou, na ktorej sa varilo aj spávalo. V 19. a 20. stor. sa začína s výstavbou 3-izbových dreveníc. Kuchyňa v strede drevenice slúžila na varenie, zadná izba na spávanie a v prednej izbe, nazývanej aj "parádna izba", kde stál veľký stôl, sa stretávala rodina len vo výnimočne slávnostných chvíľach, obyčajne len niekoľko málo ráz do roka. Ak mala rodina malé dieťa, nachádzala sa v zadnej izbe aj o strop pripevnená plátenná kolíska. Gazdovia si vyrábali väčšinu drevených častí a pomôcok do dreveníc sami. Napr. drevené šindle, postele, stoly, lavice, ale aj gazdovský riad, ako drevené sudy a vozy, alebo kuchynský riad - nádoby, misy atď. Gazdiné zase pošívali periny, háby, kožené topánky atď.

Hospodársky dvor a jeho usporiadanie

Na dvore sa ku domom pristavovali hospodárske budovy. Jeden dvor si museli niekedy deliť aj dve drevenice. Humno a ostatné hospodárske budovy neboli oddelené od domovej časti. Budovy boli stavané nasledovne: drevenica / stajňa / stajňa pre sliepky / ovce alebo kozy / "cieňa" a humno so záčinom. Tieto stavby boli zastrešené jednou strechou. Vo väčšine domov spávali sliepky na pôjde na pántoch a to hlavne cez zimu, keď vonku mrzlo. Na pôjde sa nachádzali tiež udiarne, z ktorých počas údenia vychádzalo teplo a vôňa mäsa.

Dvory, ktoré boli v zime napádané svorkami vlkov, sa začali ohradzovať.

V humne sa nachádzali nástroje pre gazdu: rezačka na slamu, sane, vozy, no aj drevo na podkurovanie pri pečení chleba. Záčin mal pôvodne slúžiť na odkladanie sena a slamy. Pred stajňou sa nachádzal dobytčí hnoj. Dobytok bol napájaný v potokoch a potôčikoch, ktorých je v Chlebniciach nadostač. Rožný statok sa v jeseni pásaval na lúkach. Kravy sa vracali každý deň domov, býky a voly zostávali na paši sezónne. Pásavali ich pastieri vyvolení obcou. V minulosti sa namiesto kráv chovali najmä kozy, pretože chlebnický chotár bol chudobný na pasienky. Zemiaky sa u nás začali pestovať až v 18.stor. Skladovali sa v jamách vyhĺbených do zeme, v izbách alebo pitvore. Zemiaky rýchlo hnili, lebo spodné vody boli veľmi vysoko a vtedy sa ešte nevedelo zabrániť presakovaniu. Dvor nebol vydláždený a preto počas dažďov stekala voda dolu dvorom a tvorili sa veľké kaluže. V záhradkách na priedomí sa nepestovalo ovocie, toto sa oberalo len z lesných plánok. Dôležitý bol jaseň na osu k vozom alebo na poriská k náradiu, ktoré sa skladovalo na dvore, na ktorom sa sušili kláty a polená.

Ku koloritu Chlebníc treba počítať aj mlyny, ktoré tu donedávna stáli. Každý, kto šiel hore dolinou, počul vždy tlkot mlynov, no teraz už navždy zamĺkli. Teraz ich už nikto nebude počuť ani vo dne, ani v noci. V Chlebniciach pozdĺž potoka stálo 5 mlynov. Prvý mlyn stál už v r. 1604. Mlyny boli poháňané vodou. Za celý deň namlel mlynár 10 vriec múky. Múka bola mletá za pomoci mlynského kolesa, ktoré poháňala usmernená voda z potoka. Mlynári museli byť aj zručnými remeselníkmi, pretože na zariadení mlyna si museli vedieť kadečo opraviť.

V extraviláne stáli salaše s košiarmi, kde sa od skorej jari do neskorej jesene pásli ovce. V kolibe stálo niekoľko sudov so žinčicou, mliekom a syrom a niekoľko lavíc a stolov, na ktorých ležali drevené, pekne vystrúhané naberačky a hrnčeky. Život na salaši organizoval bača, ktorému pomáhali valasi a niekoľko psov.

Ku košiarom sa ide ...

Ej tak by sa dalo povedať, keď sa na jar gazdovia poberali so svojimi ovcami na salaš. Na lúkach bolo veľa rozkvitnutých kvetov a polia boli nasiaknuté vodou. Košiar a salaš bol znakom toho, že tu strávia ovce celú jar, leto, ba i veľkú časť jesene. Hlavným pánom salaša bol valach alebo pastier, ktorému pri pasení oviec pomáhalo niekoľko vlčiakov. Ovce rozdeľujeme podľa veku na járky a ovce. Járky boli len na vlnu. Keď dorástli na ovce, boli už aj na mlieko, tvaroh, žinčicu atď. Ak bol potok ďalej od salaša, boli pre ovce vybudované aj napájadlá. A tak pastier pásol a strážil ovce celú jar, leto, ba aj jeseň.

Ľudový odev

Jedným z charakteristických znakov prostého dedinského ľudu bol aj jeho odev. Býval zväčša jednoduchý. Kvalita a vzhľad oblečenia záviseli od surovín, ktoré sa dopestovali a dorobili doma - plátno i súkno, rovnako ako koža.

Ženské oblečenie bolo jednoduché. Skladalo sa zo spodného a vrchného odevu ozdobeného rôznymi doplnkami. Spodný odev tvorili 2-3 spodné sukne, tzv. spodníky, ktoré ženám slúžili na utieranie nosa. Boli vyrobené z ľanového plátna. Ďalšia časť spodného odevu bola spodná košeľa, tiež z ľanového plátna. Vrchný odev tvorila vrchná sukňa, ktorá sa zhotovovala z modrotlačeného plátna, nazývaná "turčanina". Modrotlačené plátno si ženy kupovali na jarmokoch v Martine. Na spodnú košeľu si ženy obliekali "oplecko". Stan oplecka bol vyrobený z ľanového plátna a rukávy zo silónu, ktorý muži doniesli ženám ako darček zo zárobkov v zahraničí. Rukávy boli poriadne naškrobené a prikrášlené stužkou. Na oplecko si obliekali "brunclík" vyrobený zo šáfolu a prikrášlený korálkami a stužkami. Od jari do neskorej jesene chodili ženy bosé. V nepriaznivom počasí si obúvali krpce vyrobené z volskej alebo kravskej kože. Bohatšie si mohli dovoliť čižmy. Vydaté ženy nosili na hlave čepiec alebo šatku, tzv. múlku. Slobodné dievčatá mali vlasy zapletené do vrkoča a okrášlené stužkou.

Ženský pracovný odev bol o niečo chudobnejší. Skladal sa zo spodnej košele, na ktorej bola "vizitka". Vizitka bola ženská blúzka s rukávmi z ľahkej látky. Ďalej sa skladal zo spodníka a vrchnej sukne, ktorá siahala pod kolená a jej dĺžka sa začala upravovať koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Na hlave nosili šatky. Do poľa chodili ženy zväčša bosé.

Ženský sviatočný odev bol bohatší na výzdobu. Skladal sa zo spodnej košele oplecka, brunclíka, 2 až 3 spodníkov a vrchnej sukne. Brunclík bol bohato vyzdobený. Do kostola nosili vydaté ženy čepiec, ktorý sa skladal z dienka a predničky. Chlebnický čepiec je jednodielny. Býva bohato vyzdobený korálkami a partou, ktorá siahala až po pás. V zime mala žena na sebe prehodenú kutľovku. Odev práve vydatej ženy bol najkrajší, lebo dievča si pred svadbou dalo šiť zvyčajne nový odev. Jej svadobný venček bol vyzdobený umelými kvetmi a partou, ktorá tiež siahala až po pás. Stávalo sa však, že bola aj dlhšia.

Malinké dievčatá boli oblečené v jednoduchých "viganoch" a vlasy mali zapletené vo vrkoči prikrášlenom stužkou.

Oblečenie muža sa skladalo zo spodného a vrchného odevu s rôznymi doplnkami. Spodný odev tvorila spodná košeľa, ktorá sa obliekala len v zimnom období. Ďalšou časťou spodného odevu boli spodky, ktoré boli vyrobené z ľanového plátna. Vrchný odev tvorila vrchná košeľa taktiež z ľanového plátna, ktorá sa pri krku zaväzovala ľanovou tkaničkou. V nepriaznivom počasí sa na vrchnú košeľu obliekal brunclík. Zimný bol vyrobený z ovčej kože. Na spodky si obliekali súkenné nohavice, ktoré sa zhora nadol zužovali a dolu sa zapínali "na koníka" vyrobeného z drôtu tak, aby sa dali zasunúť do sáry alebo ovinúť ovinačkami z ovčej priadze. "Súkeňáky", ako ich prostí dedinskí ľudia volali, boli po bokoch z vonkajšej strany obšité červenou "haraskou". Začiatok súkeňákov mal dva rázporky - tzv. dvojitý rázporok, hore upnutý remeňom kúpeným na jarmoku. Jeden slúžil na uschovanie tabaku a druhý na osobnú potrebu. Vrchným odevom bol aj kožuch, zapnutý okolo krku sponou. U starších ľudí bol dvojtretinový, aby chránil pás. Mladší nosili zväčša kožuch bez rukávov, po obvode obšitý barančekovou pásovinou. Ako obuv používali muži krpce vyrobené z volskej alebo kravskej kože. V zime a na jeseň ich nosili krpce zo súkna a dobre podšité. Na hlave mávali tzv. vlašské klobúky so zdvihnutým okrajom.

Pracovný odev mužov bol jednoduchší a chudobnejší. V letnom období sa väčšinou skladal z vrchnej košele, spodkov, súkeňákov a halieny, ktorá bola prehodená cez vrchnú košeľu a sponou zapnutá okolo krku. V tomto období chodili zväčša bosí. V zime si obliekali aj spodnú košeľu a na vrchnú košeľu aj kožuch. Vlašské klobúky a krpce boli samozrejme neodmysliteľné.

Ich sviatočný odev bol bohatší na výšivky. Skladal sa z vrchnej košele, ktorá však nemala tkaničku, ale na okraji prišitú stužku. V lete si muži na vrchnú košeľu obliekali pestro zdobený brunclík. V zime ovčí kožuštek z doma vyrobenej kože a vlnou otočenou dovnútra. Na košeli a brunclíku alebo kožušteku nosili kožuch s pestrou výzdobou a sponou okolo krku, ktorá si tiež nemohla sťažovať na výzdobu. Ďalej sa odev skladal zo spodkov a súkenných nohavíc, ktoré boli pri rázporku po stranách vyšité zelenou alebo červenou stuhou v tvare lista poľnej trávy. Vo sviatočné dni mali obuté krpce z ovčieho súkna s vysokou sárou. V lete nosili klobúky kupované na jarmoku v Dlhej alebo Dolnom Kubíne. Klobúky boli skrášlené perami zo sojky. V zime to boli baranice vyrobené z kozej kože. Baranica sa dala pod bradou zaviazať šnúrkami, tzv. väzencami.

Malí chlapci boli oblečení vo veciach, ktoré zdedili po starších bratoch.

Na záver možno dodať len toľko, že Chlebnický kroj je naozaj krásny a svojou bohatou výzdobou možno vyniká medzi ostatnými oravskými krojmi.

Zvyky a obyčaje počas roka

Zvyky a obyčaje sa od nepamäti zachovávajú medzi ľuďmi a ani my, Chlebničania, sme sa tomu neubránili. Práve naopak, máme veľa krásnych zvykov a niektoré z nich si ešte stále pestujeme. Najviac zvykov sa udržiava hlavne na veľké sviatky ako sú Vianoce a Veľká noc. Menej zvykov je na jednodenné sviatky, ako napr. na Ondreja či Lucie a i.

Začnime od Nového roka. Od tohto dňa až do Troch kráľov chodil a stále ešte chodí farár, rechtor a kostolník "po koľade". Farár pri vstúpení hovorí: "Nech tento dom požehnáva a dá mu pokoja, svornosti Všemohúci Boh. V mene Otca, Syna i Ducha svätého, amen." Kostolník spolu s najatými chlapcami zbieral raž, jačmeň, ovos a prípadne aj zemiaky do vriec, ktoré potom dali na faru.

Keď nadišiel čas fašiangov, zišli sa dievčatá na pečenie koláča, na ktorý si aj samé doniesli suroviny. Vtedy prišli mládenci a pobrali im niektoré suroviny. Neskôr na zábave vyzvali tieto dievčatá do tanca slovami "Šiškárky sólo!" Počas fašiangov sa konali svadby, zakáľačky, priadky, tkalo sa, páralo sa perie a po dedine chodili strašidlá. Veľa sa tancovalo, dobytok sa presúval z maštale do maštale a všade bolo veselo. Dokonca i starší muži sa schádzali a rozprávali mládencom o strašidlách a ďalekých cestách.

Pred Veľkou nocou bolo sedem nedieľ: Prvopôstná, Okružľová, Hojaďuňďova, Marmurienina, Smrtná, Kvetná a Veľkonočná.

Na Marmurieninu nedeľu chodili mládenci a dievčence po dedine s Marmurienou - figúrkou dievky zapichnutej na palici, ktorú nosili po vrchu Tŕnie - a spievali:

Marmuriena, Kyseľova žena, kde si bola?
Na vyšnom konci, v slamenom domci.
Čo si tam robila?
Kravu som dojila. Mlieko som vypila a šechtár som o zem hodila.

Napokon dievky túto figúrku vyzliekli a spálili.

Taktiež v túto nedeľu varila celá dedina halušky, tzv. šúľance. Verilo sa, že keď ich budú ľudia variť, budú dlhé klasy.

Na Jozefa začali ľudia siať ovos, jačmeň a začalo sa tiež orať. Záležalo však na tom, aký bol rok.

Na Tomáša sa nesmeli maľovať izby. Ľudia verili, že by im to prinieslo choroby.

Dva týždne pred veľkonočnými sviatkami sa mladé dievčatá radili, kde by sa mohli schovať pred kúpačmi. Ak bol nejaký chlapec zvedavý, začali sa hneď hlasno rozprávať o inom úkryte, aby ho tak pomýlili. Keď prišli kúpači do domu, najskôr sa spýtali gazdu na skrýšu dievčat. Ten tajil i radil, skrýšu však neprezradil. Rád by im však bol pomohol, lebo aj on sa kedysi natrápil s hľadaním. Keď bolo uhýbania priveľa, mládenci povedali: "Ak nám, sváko, nepoviete, kde sa skryla vaša dcéra, okúpeme vám vašu starú. A to poriadne, že bude mokrá ako myš." Dvere na pitvoroch boli tento deň pozamykané až do obeda. Gazda vošiel do domu až vtedy, keď si bol istý, že ho mládenci nesledujú a hneď za sebou zamkol. Jedna skupina mládencov striehla pri dverách a druhá chodila hore-dolu dedinou a spievala:

Otvor, gazda, otvor chyžu,
nech mládenci do nej prídu.
Otvor dvere na pitvore,
daj ženy, čo sú v komore.

Sem-tam bolo počuť vo dvoroch krik dievok, ktoré mládenci našli a obliali vodou. Niekedy sa stala aj zrada. Mladý chlapec sa pýtal domov a keď mu bolo otvorené, dohodnutí mládenci rýchlo skočili dnu. Za túto "pomoc" mal právo behať po dedine dlhšie, ako bolo dovolené. Nájdené dievky mládenci chytili za ruky a viedli ich von, kde ich obliali vodou z potoka. Potom každý mládenec poťapkal dievča po hlave na znak toho, aby neoprašivela ako ovca. Pri domoch, do ktorých sa mládenci nemohli dostať, zobrali najľahšieho spomedzi nich na plecia a tento potom skúšal, či sú všetky okná dobre pozatvárané. Ak sa im podarilo niektoré okno otvoriť, vošli ním dnu. Neraz sa však stalo, že prvého z nich obliali dievky vodou. Ak okná nepovolili, odtrhli jednu dosku zo štítu a škárou sa pretisli dnu. Poskákali rovno do pitvora a odomkli dvere, aby mohli dievky vytiahnuť pred dom. Ak bolo dievčat viacej, ako chlapcov, začal sa boj o vodu. V tomto zmätku sa samozrejme ušlo vody i chlapcom. Po oblievačke zavolali chlapcov dnu, kde ich pohostili. Potom harmonikár zahral pesničku a mládenci odchádzali v dobrej nálade do ďalšieho domu. Šikovnejšie dievky sa často prezliekli za chlapcov, sadzami si namaľovali fúzy a v tej trma-vrma, ak ich nikto neodhalil, zostali suché.

V minulosti po kúpacom pondelku nasledoval šibací utorok. V tento deň do kúpačom dievky a ženy vrátili aj s úrokmi. Ozbrojené prútovými palicami naháňali chlapcov, ktorí nevedeli, z ktorej strany sa im ujde rana prútom.

Krátko pred 1. májom sa stavali máje. V minulosti sa stavali tri. Jeden richtárovi, druhý farárovi a tretí rechtorovi. Boli to žrde, ktoré predtým mládenci vyrúbali v lese. Okrasu na ne (stužky a iné) pripravovali dievčatá. Dnes stavajú mládenci máje svojim rovesníčkam.

Na Jána sa chodili páliť vatry. Najprv mládenci nanosili dreva a potom sa zapálila čo najväčšia vatra, aby ju bolo dobre vidieť aj vo väčšej diaľke. Tento obrad sa konal počas tzv. Svätojánskej noci. Mládenci s dievčatami počas tejto noci pri vatre spievali tancovali, jedli a pili.

Avšak najviac zvykov sa udržiavalo v zime a to už od októbra, keď sa skončili poľné práce.

Na Martina ženy začínali priasť priadzu. Po domoch sa páralo a priadlo od rána do neskorého večera, čoho sa zúčastňovali aj muži. Stretali sa tu mladé, ale aj staršie ženy. Mládenci ich pozorovali a keď ich chceli najedovať, skryli do hŕby peria vtáča a keď to vyletelo, roznieslo sa perie po celej miestnosti a dievky mali veru čo robiť, aby to všetko zozbierali. Priadlo sa na kolovrátku, ktorý môžete teraz v zmenšenej podobe vidieť. Mládenci im ho často rozšróbovali a jednotlivé časti poschovávali. Pri týchto činnostiach sa spievali rôzne piesne.

Keď začiatkom októbra rukovali mládenci z dediny, chodili po dedine a lúčili sa s obyvateľmi. Regrúti pri odchode spievali pieseň (úryvok):

Oj, mamko má, prečo ste ma chovala?
Prečo ste ma chovala, chovala,
vojna sa ma ujala.
Ujali ma dva páni,
na vojnu ma zobrali.
Na tú vojnu širokú, ďalekú,
musím nechať milú svú ...

Na Ondreja šli dievky "triasť plot" a každá si pri tom šepkala:

Plote, plote trasiem ťa,
svätý Ondreje, prosím ťa,
aby si mi dal znať,
s kým ja budem pri oltári stáť!

Potom dievka čakala, z ktorej strany zabreše pes. Podľa toho odkiaľ zabrechal, z tej strany by mala mať manžela. Alebo tam čakala na mládenca a ktorý prišiel ako prvý, toho bude mať za muža. Mládenci dobre vedeli, čo dievky robia a preto tam často chodievali naschvál.

V tento deň sa tiež varievali halušky. Do každej halušky zakrútili papierik s menom chlapca, potom halušky vhodili do vriacej vody a meno v haluške, ktorá ako prvá vyplávala na hladinu, malo byť menom nastávajúceho toho dievčaťa, ktoré si túto halušku rukou vytiahlo.

Mládenci na Ondreja váľali triesky a polená a prenášali chlievy, kuríny a latríny (hajzle) na iné miesta.

V noci na Lucie gazdiné pozatvárali maštale, aby sa k dojným kravám nedostali bosorky. Od Lucie do Vianoc zahryzlo dievča každý deň do jablka, na Vianoce vyšlo pred dom a jablko dojedlo. Verilo, že meno prvého okoloidúceho chlapa bude tiež menom jej muža.

Na sv. Mikuláša chodil po domoch Mikuláš s čertom a anjelom a rozdával darčeky. Nebolo ich mnoho lebo, na to neboli finančné prostriedky.

Deväť dní pred Vianocami chodili ľudia s obrazom Panny Márie a modlili sa deviatnik. Boli to zväčša ženy, ktoré mali navštíviť deväť domov. O tom, ktoré domy to budú, rozhodlo žrebovanie. Večer zastali pri dverách a spievali:

jedna   Kto klope tam?
všetky   My, dvaja chudobní.
jedna   Čo vám dám?
všetky   Len nocľah chatrný, my prosíme ponížene. Z ďalekej sme prišli zeme.
jedna   Ja neznám vás.
všetky   Prosíme, pusťte nás.
jedna   No, poďte!

Potom vošli dnu, rozprávali sa a spievali do neskorého večera. Obraz Panny Márie tam nechali celú noc. Obraz Panny Márie tam nechali celú noc a nasledujúci deň, večer si ho prišli vziať a pobrali sa do ďalšieho domu. V dome, ktorý bol v už spomenutom žrebovaní vytiahnutý ako posledný, zostal obraz po celý ďalší rok.

Zvyky, povery a strašidlá

Keď niekto ochorel a volali k nemu lekára, verilo sa, že chorý zakrátko zomrie, lebo vzápätí sa zavolal aj farár, aby mu dal posledné pomazanie. Najskôr sa ním zaoberali rôzni ľudoví liečitelia, zariekávačky a domáce čarodejnice, ktoré privolávali na pomoc chorému rôzne záhrobné sily. Boli to zväčša staršie ženy, ktoré mali v obci zvláštnu autoritu. Malé deti sa ich báli. Z uhlíkov na ohni čítali, či chorý prežije, spaľovali rôzne bylinky a hovorili pri tom magické slová. Takýchto čarodejníc bolo v Chlebniciach viac.

Ešte dodnes sa verí na vampirizmus - prilíhanie. Ak mal niekto žalúdočné ťažkosti, ťažko spal a v spánku sa unavil, povedalo sa, že bol priľahnutý - bosorka z neho sala v noci krv. Keď narástol niekomu neprimeraný chrup, čiže mal deformované zuby, označovali ho za bosoráka-vampíráka, ktorý chodí po nociach "prilíhať" a sať krv priľahnutým. Ak krava prestala dojiť, prípadne ochorela, pripisovalo sa to zlým silám. Za takéto "sily" označovali často blízkych susedov. Cez noc sa na mnohých miestach v obci, ale aj v chotári zjavovali v určitých obdobiach rôzni duchovia v podobe zvierat.

Zvláštne zvyky boli pri svadbách, krstoch a pohreboch.

Každý účastník svadby mal nejaký jej znak. Napr. venček, pierko ... Svadba trvala zvyčajne (nie však vždy) tri dni. U chudobnejších boli kratšie a skromnejšie, u bohatších dlhšie a hojnejšie. Najviac svadieb a iných slávností bolo počas Fašiangov. Svadby sa konali najmä z vôle rodičov, ktorí chceli, aby sa ich majetky spojili. Všetky sa začínali pytačkami, pri ktorých pýtali nevestu od rodičov. Pri pytačkách sa prednášali rôzne vinšovačky, príslovia a porekadlá. Na zábavy a svadby boli aj osobitné piesne, napr. Pálenka s ďumbierom, Viľeťeľi kački, Zbohom buď, perečko ...

Ku krstom sa tiež viazali rôzne zvyky a povery. Keď dieťatko ešte nebolo narodené, nesmela matka zabiť malé zvieratko, pretože by sa jej mohlo narodiť postihnuté alebo mŕtve dieťa. Nesmela tiež nič ukradnúť. Verilo sa tiež, že koľko mala žena uzlíkov na šatách, toľko bude mať detí. Ak jej manžel pomohol tieto uzlíky rozviazať, mala mať ľahšie pôrody. Ak náhodou nejakému dievčaťu spadli kľúče do vody, povedalo sa, že nebude mať deti. Keď dieťatko po pôrode položia na kožuch, bude mať kučeravé vlasy. Pri krste si každá rodina musela zohnať kmotrov. Ak sa dieťa narodilo choré alebo po pôrode hneď zomieralo, mohla ho pokrstiť aj babica. Krstná mama mala rôzne predpisy. Napr. pri krstení nesmela hovoriť, lebo dieťa by sa nenaučilo rozprávať. Do vankúša na krst sa dávali peniaze, meno dieťaťu vyberali rodičia. Po krste sa zišla blízka rodina a posedeli si na menšej oslave. Hostina trvala až do večera, niekedy sa rozišli až neskoro v noci. Často sa aj tancovalo a spievalo. Bohatší usporadúvali veľkolepé krstiny a tí chudobnejší skromnejšie.

Pred pohrebom, ak zomrel gazda alebo gazdiná, chodili k telu, vystavenému v izbe, plačky, ktoré ho (alebo ju) verejne oplakávali a s plačom odprevádzali na poslednej ceste. Zrkadlo v izbe bolo zakryté, aby sa v ňom nezjavil jeho (jej) duch. Inakšie vyzeral pohreb, keď zomrelo nepokrstené dieťa. Zúčastnil sa na ňom menší počet ľudí a telo pochovali na kraji cintorína. Rovnaké pohreby mali aj samovrahovia. Ak zomrela dievka, obliekli ju na znak čistoty do bielych šiat. Ak mládenec, vystrojili ho v kroji. Pri truhle dievky sa na ceste na cintorín striedali mládenci, pri truhle mládenca dievky. Keď zomrelo malé dieťa, niesla truhlu na cintorín buď pôrodná baba, krstná mať alebo aj samotná matka. Pri pohrebe dieťaťa nebýval dlhý sprievod. Osobitým spôsobom sa zjavovali zomrelí pozostalým a to nie len v noci, ale aj pri práci na poli a všade tam, kde spolu niečo prežili alebo kde spoločne riešili konfliktné situácie. V úcte bolo posvätné miesto pozostalých - cintorín. Pretože sa verilo, že duchovia mŕtvych vychádzajú v noci z hrobov, vyhýbali sa všetci po zotmení tomuto miestu. Podľa snov veštili domáce veštkyne.

Veľa zvykov sa viazalo aj na poľné práce. Keď šiel gazda na jar prvý raz do poľa orať s dobytkom, odprevádzala ho z dvora gazdiná s Božím požehnaním a za klobúk mu dala bahniatka, ktoré boli posvätené na Kvetnú nedeľu. Gazda prácu na poli nezačal skôr, kým sa aspoň neprežehnal alebo nepomodlil Otčenáš s prianím požehnania dobrej úrody, dobrého roka a pod. Pod prvú brázdu sa dali ešte bahniatka z gazdovho klobúka.

K viere na strašidlá napomohli rôzne povery o strigách, ktoré vraj kde-tu po domoch vyciciavali kravám mlieko alebo uväzovali koňom, volom a kravám chvosty na hrčky, uzlíky a vrkoče. Možno sa o strašidlá postarali tiež podomové cigánky, tzv. veštice. Tie, len čo ich pustili do domu, prosili gazdu, aby im dal šunky, slaniny a múky a k tomu pár grajciarov. Nie však gazda, ale gazdiná bola ochotná a všeličím ich ponúkla. Ku všetkému prispela taktiež Lucia. Na jej sviatok si dievky a ženy navzájom veštili, čo ich v budúcnosti čaká. Počas dlhých zimných večerov sa pri kúdeliach a na posedeniach chlapov začali množiť rôzne strašidlá. No a nebolo toho, čo by si ku každej zvesti nepridal ›to svoje‹. A tak všetko, čo počuli inde - vo vlaku, či na jarmoku v Liptove - podali "verne" o 90 stupňov otočené. Malí vždy načúvali, až si ich rodičia o polnoci, ale často aj po nej, keď sa priadky rozišli, museli odniesť na chrbte, čo sa báli ísť po vlastných, že ich nejaká striga, mátoha, či "svetlonos" uchytí.

V Chlebniciach za také strašidlo považuje napr. "zašantročené" dieťa plačúce pod Kováčkiným brehom. Vraj sa ho kedysi matka násilne zbavila a jej vinou sa chúďa muselo pobrať na druhý svet. Okolo polnoci, keď sa Mesiac chýli za obzor našich hôr, plače a sťažuje si na svoju matku, ktorá ho "zašantročila". Povráva sa že spieva aj pesničku ...

Keď sa raz teta Bakanová vracala z jarmoku z Liptova, kde bola predávať tkané súkno, už sa zmrákalo. Chcela si skrátiť cestu a zrazu sa ocitla v húštine nad Jamami. Tam ju vraj vodil svetlonos, ktorí svietil jasnejšie ako Mesiac. Na brieždení si sadla unavená na peň a tam zostala sedieť, pokiaľ neprišli na lúky kosci. Tí ju potom vyslobodili z pazúrov akejsi tajomnej moci.

Keď gazdiná dojila kravu a vo dverách sa zjavila cudzia žena, vždy gazdinej, ale aj dobytku čosi zlého počarovala. Napr. práve podojené mlieko sa prevarilo. Cudzia žena bola vždy striga. Ženy-strigy mali dve srdcia a preto na svätej omši chodievali 2x na sväté prijímanie. Všetci sa báli, že im počarujú alebo ich zakľajú. Povráva sa, že sa strigy premieňali aj na mačky. Vraj kedysi vošla do istého domu neznáma mačka a gazda jej na piecke pripiekol labky. Na druhý deň videl ženu s obviazanými rukami a tak zistil, že to je striga.

O inom, staršom gazdovi, sa povráva, že ako sa raz potme okolo polnoci vracal z liptovského jarmoku, zbadal ženy-strigy, ako zbierajú do košíkov rosu. Nezľakol sa a prihovoril sa im. Tieto sa mu vyhrážali, že ak ich čo i len slovom spomenie, oslepne. O niekoľko rokov bol ten istý gazda svedkom hádky žien v obchode. Asi mu to šlo na nervy a tak ich okríkol: "Nevaďte sa, vy strigy!" Vraj o pár dní neskôr z ničoho nič oslepol.

Za Hunkovým je hlboká skalnatá jama. Deťom pripomína zbojnícku, či Jánošíkovu dieru. Hádžu do nej skalky, ktoré sa sem tam pootĺkajú. Vraj je to tým, že sa odrážajú od "Jánošíkových schodov". Sú tam vraj ukryté poklady, ktoré si strážia sami zbojníci a vychádzajú len na zboj v noci. Ak by sa pri diere niekto zdržal dlhšie, stiahli by ho dole a zaškrtili.

Za Stanovou jamkou bolo veľké močidlo. Bola to pomerne veľká a hlboká močaristá jama, na jar obsadená kŕkajúcimi žabami. Chodieval sa k nej pásť dobytok a ovce. Ak sa niektoré zo zvierat stratilo, na vine bol močiar, v ktorom prebývali tajomné sily, ktoré zviera stiahli až do horúceho stredu Zeme. Boli to obete, bez ktorých tieto sily nemohli existovať.

Pod Hubkovým boli vedľa seba tri pramene, zvané "Tri studničky". Kto sa z nich napil na pravé poludnie, tomu sa mal na hladine ukázať nejaký zbojník, ba dokonca sám Jánošík, ktorý by ho stiahol do studne. Beda, ak nemal pri sebe niekoho, kto by ho zachránil. A tak sa ľudia k týmto prameňom chodievali napiť pre istotu vo dvojici alebo v trojici.

Neďaleko dediny, na mieste zvanom Medzi hájmi sa na Božie telo presúšali zakliate dukáty, ktoré tu zakopali utekajúci zbojníci. Kto bol pozorný a duchovne pripravený na tento deň, tomu Božia moc umožnila vidieť tieto dukáty. Tak sa leskli v žiari Slnka, že pohľad na ne, ktorý nebol umožnený každému, bol očarujúci. Keď sa na ne pozreli pastieri, zašli znovu do zeme, kam sa za veľkého hrmotu a stonania opäť na rok uložili. Po roku vyšli znova, ale ak sa ich niekto v tento moment chcel zmocniť, stratili sa. Neboli to dukáty pre nikoho, lebo boli ulúpené zbojníkmi a pokropené krvou. Preto ich matička Zem držala ako zakliate.

Smerom od železničnej stanice v Dlhej je 5 km dlhý kus cesty, ktorá viedla kľukato údolím okolo zurčiaceho potoka cez vrbiny a jelše, popri väčších i menších močiaroch do Chlebníc. Za tmavých nocí v lete stúpali nad ich hladinami fosforeskujúce výpary, ktoré v očiach ľudí vyzerali ako príšery a do ktorých sem-tam zablúdili aj svätojánske mušky. Ak sa niektorej z nich podarilo z výparov uniknúť, videli v nej pocestní strašidlo, pokúšajúce sa zahatať im cestu a povláčiť ich po močiaroch až do skonania. I modlili sa všetci okoloidúci - ženy, ale aj muži - aby sa im nič také neprihodilo. Na ume mali rôzne hrôzostrašné príhody, ktoré sa dozvedeli od iných. A tak tí slabší radšej u niekoho v Dlhej prespali, ako by sa mali v noci pustiť touto cestou.

Za zmienku stojí ešte snáď zaklínanie "zlých hromov", ktoré trápili našich predkov predzvesťou veľkých búrok, lejakov a nevídaných škôd na poliach, dobytku a často aj na ľudských životoch.

O strašidlách a poverách by sa dalo snáď ešte veľa rozprávať. Všetky sú ozvenou doby a ľudskej povahy a prichádzali na rad vtedy, keď sa ľuďom zachcelo rozprávať o inom ako o každodenných strastiach. Vďaka nim sa nám dodnes zachovali rôzne povesti a báje a obohatili kultúrne dedičstvo našej obce, Oravy, ba aj celého národa.

A aj keď ľud veril poverám a zaklínadlám, skutočne dôveroval len modlitbám.

Páčilo sa vám naše virtuálne rozprávanie o Chlebniciach?

Ak áno, určite si nájdete čas zavítať do našej obce, sadnúť si na niektoré priedomie a pohrúžiť sa do rozprávania starých ľudí, ktorí toho skutočne neúrekom pamätajú.

Pokúsili sme sa zachytiť čosi z toho aj my. A to nie len pre vás, ale aj pre nás. Veď v našich žilách koluje krv našich predkov.


 
ÚvodÚvodná stránka