Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Spomienka sestry Ulriky

Nevšedné stretnutie s otcom vikárom Ligošom

Písal sa rok 1972. Do podhorskej dediny pomaly prichádzala so svojím pôvabom jar. Slniečko teplými lúčmi roztápalo posledné zvyšky snehu, ukryté v priehlbinách chlebnických vrchov. Akoby šibnutím prútika sa stráne pokryli svetlozelenou trávou, po ktorej stekala potôčkami do údolia roztopená voda z posledného snehu. Z mäkkého zeleného koberca tu i tam vytŕčali hlávky ohníc (krokusov) a na trávnatom povrchu v mohutných skupinách žiarivo svietili na sviežich zelených stonkách nastoknuté kalíšky žltých kašiek (prvosienky). Všade naokolo sa z rozpukaných stromov ozýval vtáčí koncert.  Osemročné dievča nevnímalo čaro jarnej prírody. Usilovne zbieralo do pleteného košíčka žlté hlávky kašiek a pritom rozmýšľalo nad tým, kde by mohlo doma ešte hľadať knihy, ktoré sa záhadne stratili. Už tretí týždeň hľadala dievčinka spolu s rodičmi vo všetkých možných skrinkách i na poličkách vypožičané knihy od pani doktorky. Pri týchto strastiplných úvahách raz-dva naplnila košík voňavými kvetinami. Opatrne ich vysypala do veľkej plátennej tašky a pobrala sa strmým chodníčkom, vedúcim dolu húštinou, priamo k domu.

 Vládnuca moc počas totality prísne zakazovala predávať a na verejnosti rozširovať náboženské knihy. Mladí ľudia i deti takmer nepoznali knihy tohto typu. Našli sa však odvážlivci, ktorí nehľadiac na trest plynúci z nedodržania zákona, im ich sprostredkovali zo zahraničia nelegálnou cestou.  Ľudia si ich potom iba nenápadne podávali z ruky do ruky a večerami ich čítali. Najznámejšie tituly kníh boli Blčiaci oheň; Nebo nad močiarmi; Lurdy, maják atómového veku; Priekopník modernej duchovnosti; Don Bosco; Dominik Sávio a mnoho iných podobných kníh.  Ak ich niekto vlastnil, dával na ne pozor ako na oko v hlave. Šanoval si ich a ukladal na dôstojné miesto vo svojej izbe. Obdarovaný čitateľ ich do svojich rúk dostal s varovným pripomenutím: „Po prečítaní mi ich vrátiš!“

Marka si pred niekoľkými dňami priniesla do svojej izby pár takýchto kníh. Dostala ich od pani doktorky Cilky Svitekovej. Len čo s nimi prekročila prah domu, naskutku ju vyľakal o dva roky starší brat Tóno. Keď ju zbadal, zamieril k nej zo záhrady a opýtal sa jej: „Čo to nesieš v taške?“ S nevôľou mu na to odpovedala: „Knihy!“ Videl, ako ledva vliekla plnú plátennú tašku. Začudovane povedal: „Knihy?“ Potom dodal: „Požičaj mi aspoň jednu! Prečítam si ju a hneď ti ju vrátim!“ Dobiedzal: „Však mi požičiaš, veď ich máš plnú tašku.“  Marka si spomenula, že ich musí o mesiac vrátiť späť. Vedela aj to, že Tóno by ani jednu knihu neprečítal za takú krátku dobu. „Nemôžem ti z nich dať ani jednu, lebo ich musím čoskoro vrátiť. Všetky ich chcem za štyri týždne prečítať!“ Tóno sa po tejto odpovedi už nedomáhal knihy,  iba mávol rukami do prázdna. Sám uznal, že by nestihol za tak krátky čas ani nahliadnuť do knihy. Nerád čítal, oveľa radšej svoj čas venoval športovým hrám, vyrezávaniu alebo jednoduchej gazdovskej robote. Knihy si ako vzácny poklad Marka  skryla na spoľahlivé miesto v obývačke, kde ich pekne poukladala do malej skrinky. Na druhý deň bežali na poli v plnom prúde jarné práce, na ktorých sa musela zúčastniť. Stála na okraji brázdy s košíkom naplneným zemiakmi. Trpezlivo čakala, kým prejde Tóno, poháňajúc spotené voly.  Za záprahom kráčal jej otec, pevne držiac vo svojich rukách lesknúci sa pluh, zaborený do mäkkej pôdy, s ktorým zbrázdil veľký kus zeminy. Len čo prešiel okolo nej záprah s pluhom, začala po hrsti vyberať zemiaky z košíka a rovnomerne ich po jednom vkladala do vyoranej brázdy presne tak ako jej mama. O chvíľu už v košíku nič nemala. Mama tiež zdvihla zo zeme prázdny kôš. Vyprázdnené košíky opäť rýchlo naplnili zemiakmi, ktoré odsypávali z ľanového vreca. Takto v sadení pokračovali, až kým zemiakmi nevyplnili celú dlhú brázdu od jedného konca až po druhý. Zaorávanie zemiakov do zeme trvalo celý deň. Na druhý deň sa rodina premiestnila na iné pole a podobný scenár práce sa opakoval až do konca týždňa, kým nezasadili všetky zemiaky pripravené na sadbu. Pri tak náročnej práci boli pre všetkých najočakávanejšími dňami v týždni nedele a sviatky - čas pre Boha a pre povznesenie ducha. Slúžili nielen na oddych pre telo, ale i na pookriatie duše.  Aj Marka už v sobotu ráno s radosťou odložila koše do humna. Zvedavo otvorila zásuvku svojho stolíka, v ktorom mala školské knihy. No tento raz v ňom nehľadala školské knižky, ale knihy požičané od pani doktorky. Preniklo ju veľké sklamanie - v stolíku ich nenašla.

Bolo ich päť či šesť a či desať? Ktovie? Veru, nevedela si spomenúť, ani koľko ich mala dohromady a už vôbec netušila, kde ich mohla ukryť. Prehľadala aj bratov stolík, no neboli ani tam. S chvatom sa pustila do upratovania izby, no nenaďabila na ne. Nenašla ich ani potom, čo dokončila upratovanie kuchyne a ostatných izieb. Sobota i sviatočný deň prešli rýchlo a všedné dni opäť naplnili školské povinnosti a práce na poli. Po celý ďalší týždeň sa v Markiných rukách znovu striedalo atramentové pero s košom plným zemiakov. O jej stratených knihách vedeli už všetci domáci. Vždy sa našiel niekto, kto jej navrhol miesto, kde by sa asi knihy mohli nachádzať. V jej srdci sa na chvíľočku objavila nádej, no tá sa z neho vzápätí vytratila. Nie, knihy neboli ani tom mieste. Ďalší týždeň sa rodina venovala iným poľným prácam, na ktorých sa už Marka nemusela zúčastniť. V škole vyhlásili zber liečivých rastlín. Každý deň po vyučovaní prichádzala na lúku, sfarbenú od kašiek do zlato žlta, usilovne ich zbierala a  doma sušila na peci alebo ich zobrala do školy, kde ich sušila na papieri za lavicami.  Zbierala i alchemilku, podbeľ, materinu dúšku a púpavu ako ostatní spolužiaci. Po ukončení zberu poslala súdružka učiteľka všetky vysušené rastliny do lekárne, kde z nich pripravovali liečivé čaje pre chorých ľudí. Prišla nedeľa, krásny deň. V Markinej hlave sa vírili myšlienky plné obáv a nepokoja. Už o tri dni mala prísť do dediny pani doktorka! Hrozila sa toho stretnutia. Po večierni tentoraz neutekala z kostola za deťmi. Zostala stáť za lavicami a uprene sa dívala na sochu svätého Antona. Stál na pokladničke a jednou rukou objímal malého Ježiška. Dlhé tmavé rúcho svätca takmer splývalo s farebným odtieňom malej skrinky, do ktorej ľudia hádzali peniažteky pre chudobných. Ježiško v bielej tunike na jeho rukách akoby požehnával svojou malou rúčkou štedrých darcov. Marka si vtedy spomenula, ako jej mama viackrát odporúčala modliť sa práve k tomuto svätcovi, ktorý pomáha ľuďom nájsť stratené veci. No nikdy si ho nevšimla, hoci každý deň po skončení svätej omše okolo neho prechádzala. Dnes sa však dlho, veľmi dlho dívala na tohto svätca. Náhle sa otočila a zistila, že v kostole zostala sama. Všetci ľudia už odišli, chcela odísť aj ona. Urobila pár krokov, no zastavila sa. Pozrela sa ešte raz na svätca a povedala mu: „Antonko, Antonko, ak mi pomôžeš nájsť knihy, donesiem ti 10 korún pre chudobných a vhodím ich do tvojej pokladničky.“ Len čo to povedala, ihneď z kostola odišla. Uháňala po Ligošových schodoch, krátiac si tak cestu, aby sa dostala čo najskôr domov. S hrmotom otvorila dvere a rýchlo vhupla do kuchyne, akoby chcela dobehnúť čas, ktorý venovala svätcovi. Pozdravila mamu, čo práve pripravovala večeru. Mama jej bez toho, aby zdvihla oči, odzdravila a povedala: „ Tento týždeň by som ti ušila novú sukňu z bledomodrej látky. Choď do obývačky, v tej malej skrinke nájdeš bledomodrú látku!“ Marka sa potešila, že bude mať novú sukničku. Raz-dva bola pri skrinke a už z nej vyberala látku. Naraz zostala prekvapená! Za látkou sa objavili všetky stratené knižky. Radostne zvolala: „Antonko,  ďakujéeem ti!“ Látku nechala ležať na zemi, zobrala do náruče knihy a ponáhľala sa ich ukázať mame. Radostne volala: „Mám ich! Našla som ich!“ Nechápala, ako jej mohol svätec v tmavom rúchu za takú krátku modlitbu urobiť toľko radosti. Každý, kto sa dozvedel o nájdených knihách, sa s ňou radoval, akoby on objavil stratené knihy. Marka na svoj sľub nezabudla. Otvorila svoju pokladničku, vysypala na stôl jej obsah a pozorne počítala haliere, narátala z nich necelých 8 korún. V ten deň do pokladničky pre chudobných vhodila 7,60 Kčs a svätcovi sľúbila: „Antonko, tých 2,40 ti ešte donesiem, len čo od niekoho dostanem halier za nejakú službu.“ Svätec, stojaci na pokladničke, sa na ňu prívetivo pozeral a ona si bola istá, že bol spokojný s čiastkou peňazí, ktoré tam vhodila. Kým zašla z kostola domov, hútala: „Veď chudobným by za 6,80 Kčs už mohli kúpiť výražkový chlieb a k tomu ešte aj dva rožky za 0,30 Kčs. Pani doktorke knihy ešte dnes vrátim, hoci som ich neprečítala. Ak Pán Boh dá, znova si ich inokedy požičiam.“ Po tejto príhode si Marka zaumienila, že do pokladničky pre chudobných vhodí každý halier, ktorý od niekoho dostane.  Od  tejto chvíle bola ochotná poslúžiť komukoľvek. Službou chcela získať haliere, aby mohla dať do pokladničky zvyšok sľúbených korún. Zarobiť 2,40 Kčs však bola kedysi drina. Odmeniť sa za nejakú službu halierom nebolo v tej dobe vo zvyku, a tak haliere určené na sladkosti pekne putovali do Antonkovej pokladničky. Po dvoch mesiacoch tam potrebovala vhodiť ešte 1,40 Kčs.  V jednu nedeľu dostala od otca korunu a od starého otca 0,50 Kčs, aby si kúpila zmrzlinu. Tie  zacvengali  ako posledné v kovovej pokladničke svätca. S povzdychom mu povedala: „Teraz som už dlh splatila!“  V kostole, ktorý bol otvorený aj po večierni, zostala úplne sama. Poklonila sa a vyšla na nádvorie. Tmavý žár s dlhým schodiskom jej nahnal strach. Otočila a zamierila znova k Ligošovým schodom.  Blízkosť cintorína, ako aj tajomné šumenie  vysokých stromov vo vetre vzbudzovalo v nej túžbu byť čo najskôr v spoločnosti niekoho živého. Z týchto úvah ju na smrť vydesil farský pes so svojím zúrivým brechaním. Rýchlo sa rozbehla po chodníku cez Ligošovu záhradu. Zrazu zbadala na konci chodníka kreslo, v ktorom sedel otec vikár Ligoš. V rukách držal hrubú knihu (breviár). Marka prudko zastala, pretože mala veľkú bázeň pred Božími služobníkmi. Zostala stáť v strede záhrady ako kameň, hoci vnímala dych rozzúreného psa priamo za svojím chrbtom. Obrátila sa tvárou v tvár oproti útočníkovi, ktorý jej bol v pätách, a až teraz uvidela, čo pred chvíľou nemohla vidieť. Pes bol iba pár krokov za ňou a zúrivo sa hádzal do drôteného pletiva. Tenké drôtiky mu bránili zaútočiť, nepustili ho ďalej. Darmo sa snažil podliezť alebo preskočiť zábranu. Bezmocne brechal, lebo votrelca prichádzajúceho na zakázané územie nemohol inak potrestať. Ohrozené dievča chcelo čím skôr opustiť cudziu záhradu. Až keď zatváralo bránku, zbadalo, že otec vikár mu posunkom ruky naznačil, aby prišlo k nemu. Marka si v duchu myslela, že sa jej bude pýtať, čo chcela robiť v cudzej záhrade, no veľmi ju prekvapilo, keď chcel vedieť iba jej meno a kde býva. Pýtal sa aj na rodičov. Rozvinul sa medzi nimi radostný a spontánny rozhovor. Na konci rozhovoru jej otec vikár dal do rúk bankovku v hodnote desať korún so slovami: „Marienka, pekne si sa so mnou porozprávala, tak ťa za to odmením.“ Prekvapená Marka držala v rukách desaťkorunáčku. Poďakovala sa a ako omráčená pomaly schádzala po schodoch na cestu, ktorá viedla k ich domu. Doma hneď všetkým vyrozprávala, čo sa jej prihodilo, ako sa stretla s otcom vikárom. Desaťkorunáčku darovala rodičom. Mama ihneď naliala do dvoch kanvičiek čerstvého cmaru, lebo dobre vedela, že otec vikár má rád tento jednoduchý gazdovský nápoj. O chvíľu už Marka kráčala s kanvičkami po schodoch a vzápätí klopala na dvere u Ligošov. Darček odovzdala tete, ktorá pripravovala večeru pre otca vikára. Cestou naspäť rozmýšľala o svätom Antonovi, akým veľkým pomocníkom je pre ľudí a ako veľmi si váži dodržaný sľub.

Od tejto pamätnej príhody, keď Marka poprosila svätého Antona o niečo, zakaždým sa poponáhľal jej pomôcť, zvlášť, keď išlo o nájdenie stratených vecí.


 
ÚvodÚvodná stránka